Áno, je to tak. Vždy som chcela byť chlapcom, chalanom, mužom… Len sa mi to, žiaľ či našťastie, (zatiaľ?!) nepodarilo. Dlho som sa neznášala za to, čo som bola. Nenávidela som svoje telo, i svojich rodičov za to, že ma obmedzovali a kázali mi byť vždy slušným, milým a rozumným dievčaťom.
Nenávidela som ten pocit ´byť babou´. Nikdy som ňou byť nechcela, a vlastne som ňou psychicky ani nikdy na 100% nebola… Len som sa s tým, kto som fyzicky, akosi naučila žiť. Naučila som sa prispôsobovať si veci sebe samej, namiesto toho, aby som sa tým veciam prispôsobovala ja. Naučila som sa trpezlivosti a sebaovládaniu, pretože inak by som od jedu nad nechápavými a obmedzenými ľuďmi vybuchovala aj x krát za deň. A to som si, samozrejme, nemohla dovoliť.
Veľa som toho Bohu navyčítala, a vlastne, dá sa povedať, že ani doteraz celkom presne nechápem, prečo ma stvoril tak, ako ma stvoril, a čo všetko so mnou plánuje spraviť. Viem však, že v tomto jednom má určite pravdu: Stvoril nás ako mužov a ženy, a zariadil to tak, že šťastní budeme iba vtedy, ak sa budeme navzájom milovať, obdivovať a dopĺňať v tých našich odlišnostiach. Fyzických, psychických i sociálnych…
Lenže potom Boh asi musel spraviť nejakú chybu, pretože na svete existujú aj ľudia, ktorí sami seba nazývajú homosexuálmi a transsexuálmi. A to už teda asi nebude celkom v poriadku. Niečo nie je v poriadku zrejme v nás samých. Okrem tzv. prenatálnych predispozícií, ktoré za nás už pred narodením hormónmi rozhodujú o tom, ´na koho´ budeme neskôr eroticky zaťažení, sa totiž mohlo stať aj to, že okrem množstva bláznenia sme ako deti zažili aj nejaké obrovské zlo alebo stratu, – a práve tie nás oveľa viac a nechcene ovplyvnili.
Mnohí z nás boli možno v minulosti zanedbávaní, ponižovaní, týraní, či dokonca sexuálne zneužívaní a znásilnení. Sú to tie najstrašnejšie a najstresujúcejšie momenty v živote každého človeka, a preto nie je div, že nás to muselo(!) nejako poznačiť. Možno si ten negatívny zážitok už ani veľmi nepamätáme, pretože sme si ho zo seba akože ´vytesnili´, ale on je v nás ešte stále ukrytý. V našom nevedomí alebo v podvedomí. A odtiaľ nás skryte ovplyvňuje.
Alebo nás aspoň dosť zásadne ovplyvnil v čase nášho raného detstva, a teda v čase formovania našej povahy a našej sexuálnej orientácie… Alebo sme nejakú tú dobrú či negatívnu ´skúsenosť´ absolvovali počas puberty, a teraz si o sebe kvôli tomu myslíme, že sme homosexuálni alebo transsexuálni. Ale čo ak to tak nie je, a my sme iba ´boli donútení´ stať sa nimi, aby sme to celé nejako ustáli? Čo ak sme boli druhým človekom manipulovaní alebo dotlačení do toho, aby sme sa takto začali správať a hrali potom túto svoju rolu aj ďalej? Čo ak sme sa len prispôsobili svojmu okoliu, aby sme do neho zapadli a aby nás iní mali radi?
Alebo čo ak sme sa tými homo či trans nestali hneď po tomto zážitku, ale ´stávali sme sa nimi´ postupne, najmä na základe nášho vlastného citlivého prežívania? Čo ak sme mali veľmi nepekné detstvo a dospievanie? Čo ak za to, ´kto sme´, nemôže ani náš mozog a ani naše hormóny, ale oveľa viac naša výchova, naše zážitky a naše zvláštne vzťahy s ostatnými? Čo ak sme sa, kvôli vlastnej bezpečnosti, uzatvorili pred druhými, a stali sa tak tajnými psychopatmi a sociopatmi? Čo ak tie chtíče, ktoré prežívame, pociťujeme len preto, že sa chceme nad niekým vyvyšovať (dominantní a sadisti), alebo si naopak, pokorou a plnením rozkazov vyžadujeme niečiu pozornosť (subíci a masochisti)? Čo ak nám oveľa viac ako o fyzický sex a uspokojenie, ide o psychickú pohodu a (seba)istotu? A o potvrdenie si toho, kto sme a akí sme (úžasní)? Čo ak nám všetkým ide oveľa viac o stále a bezpečné city a vzťahy, ako o chvíľkovú rozkoš?
Dokážeme si to vôbec priznať? To, že sme si všetci absolútne rovnocenní, s úplne rovnakými potrebami lásky, a na jednej jedinej spoločnej lodi?
Alebo sa budeme iba večne vymedzovať na úkor ostatných, a privlastňovať si aj to, čo práve nepotrebujeme a čo nám nepatrí? Budeme si kupovať všetky možné aj nemožné práva a výhody už dopredu, do zásoby, ako nejaký tovar? Budeme pre seba vždy žiadať nejaké výnimky, a to aj na úkor tých, ktorí tie výnimky potrebujú naozaj oveľa viac ako my? Budeme si vždy žiadať ďalšie a ďalšie vymoženosti, namiesto toho, aby sme si najskôr splnili všetky svoje povinnosti a záväzky?
Ak by sme boli sami k sebe naozaj úprimní, mnohí z nás by sme určite prišli na to, že za to ´kto a akí sme´ môže hlavne to, že si v sebe nesieme nespracované traumy, poníženia a ublíženia. Od iných ľudí. Možno si to ani veľmi neuvedomujeme, ale akékoľvek zlo, ktoré sme prežili, nás vyviedlo z miery a trochu nás zmenilo.
Prípadne sme ani tak nezažili zlo, ako skôr ten nedostatok dobra a lásky. Nedostatok pozornosti a úprimných citov. Nedostatok autentických a pozitívnych (najmä rodičovských) činov a slov. Myslím, že i to nás mohlo dosť ovplyvniť…
Všetko v živote je totiž o vzťahoch a o komunikácii, preto ak sa nám pokazili tie, môžu nám v živote začať haprovať aj rôzne iné životné oblasti. A je dosť pravdepodobné, že jednou z nich bude aj tá sexuálna. Nič ale nie je stratené, a ak budeme chcieť, ešte toho môžeme dosť zmeniť… Na začiatok sa môžeme pokúsiť, vrátiť sa späť ´do normálu´, a aspoň trochu sa priblížiť norme väčšiny, od ktorej sme sa možno i sami odseparovali. Úplne dokonale sa prispôsobiť, a vo všetkom sa podobať tým klasickým a ´normálnym heteráčom´, sa nám asi nepodarí nikdy, ale aspoň by sme sa o to mali pokúšať…
Celá debata | RSS tejto debaty