transient

Áno, je to tak. Vždy som chcela byť chlapcom, chalanom, mužom… Len sa mi to, žiaľ či našťastie, (zatiaľ?!) nepodarilo. Dlho som sa neznášala za to, čo som bola. Nenávidela som svoje telo, i svojich rodičov za to, že ma obmedzovali a kázali mi byť vždy slušným, milým a rozumným dievčaťom.

Nenávidela som ten pocit ´byť babou´. Nikdy som ňou byť nechcela, a vlastne som ňou psychicky ani nikdy na 100% nebola… Len som sa s tým, kto som fyzicky, akosi naučila žiť. Naučila som sa prispôsobovať si veci sebe samej, namiesto toho, aby som sa tým veciam prispôsobovala ja. Naučila som sa trpezlivosti a sebaovládaniu, pretože inak by som od jedu nad nechápavými a obmedzenými ľuďmi  vybuchovala aj x krát za deň. A to som si, samozrejme, nemohla dovoliť.

Veľa som toho Bohu navyčítala, a vlastne, dá sa povedať, že ani doteraz celkom presne nechápem, prečo ma stvoril tak, ako ma stvoril, a čo všetko so mnou plánuje spraviť.  Viem však, že v tomto jednom má určite pravdu: Stvoril nás ako mužov a ženy, a zariadil to tak, že šťastní budeme iba vtedy, ak sa budeme navzájom milovať, obdivovať a dopĺňať v tých našich odlišnostiach. Fyzických, psychických i sociálnych…

Lenže potom Boh asi musel spraviť nejakú chybu, pretože na svete existujú aj ľudia, ktorí sami seba nazývajú homosexuálmi a transsexuálmi. A to už teda asi nebude celkom v poriadku. Niečo nie je v poriadku zrejme v nás samých. Okrem tzv. prenatálnych predispozícií, ktoré za nás už pred narodením hormónmi rozhodujú o tom, ´na koho´ budeme neskôr eroticky zaťažení, sa totiž mohlo stať aj to, že okrem množstva bláznenia sme ako deti zažili aj nejaké obrovské zlo alebo stratu, – a práve tie nás oveľa viac a nechcene ovplyvnili.

Mnohí z nás boli možno v minulosti zanedbávaní, ponižovaní, týraní, či dokonca sexuálne zneužívaní a znásilnení. Sú to tie najstrašnejšie a najstresujúcejšie momenty v živote každého človeka, a preto nie je div, že nás to muselo(!) nejako poznačiť. Možno si ten negatívny zážitok už ani veľmi nepamätáme, pretože sme si ho zo seba akože ´vytesnili´, ale on je v nás ešte stále ukrytý. V našom nevedomí alebo v podvedomí. A odtiaľ nás skryte ovplyvňuje.

Alebo nás aspoň dosť zásadne ovplyvnil v čase nášho raného detstva, a teda v čase formovania našej povahy a našej sexuálnej orientácie… Alebo sme nejakú tú dobrú či negatívnu ´skúsenosť´ absolvovali počas puberty, a teraz si o sebe kvôli tomu myslíme, že sme homosexuálni alebo transsexuálni. Ale čo ak to tak nie je, a my sme iba ´boli donútení´ stať sa nimi, aby sme to celé nejako ustáli? Čo ak sme boli druhým človekom manipulovaní alebo dotlačení do toho, aby sme sa takto začali správať a hrali potom túto svoju rolu aj ďalej? Čo ak sme sa len prispôsobili svojmu okoliu, aby sme do neho zapadli a aby nás iní mali radi?

Alebo čo ak sme sa tými homo či trans nestali hneď po tomto zážitku, ale ´stávali sme sa nimi´ postupne, najmä na základe nášho vlastného citlivého prežívania? Čo ak sme mali veľmi nepekné detstvo a dospievanie? Čo ak za to, ´kto sme´, nemôže ani náš mozog a ani naše hormóny, ale oveľa viac naša výchova, naše zážitky a naše zvláštne vzťahy s ostatnými? Čo ak sme sa, kvôli vlastnej bezpečnosti, uzatvorili pred druhými, a stali sa tak tajnými psychopatmi a sociopatmi? Čo ak tie chtíče, ktoré prežívame, pociťujeme len preto, že sa chceme nad niekým vyvyšovať (dominantní a sadisti), alebo si naopak, pokorou a plnením rozkazov vyžadujeme niečiu pozornosť (subíci a masochisti)? Čo ak nám oveľa viac ako o fyzický sex a uspokojenie, ide o psychickú pohodu a (seba)istotu? A o potvrdenie si toho, kto sme a akí sme (úžasní)? Čo ak nám všetkým ide oveľa viac o stále a bezpečné city a vzťahy, ako o chvíľkovú rozkoš?

Dokážeme si to vôbec priznať? To, že sme si všetci absolútne rovnocenní, s úplne rovnakými potrebami lásky, a na jednej jedinej spoločnej lodi?

Alebo sa budeme iba večne vymedzovať na úkor ostatných, a privlastňovať si aj to, čo práve nepotrebujeme a čo nám nepatrí? Budeme si kupovať všetky možné aj nemožné práva a výhody už dopredu, do zásoby, ako nejaký tovar? Budeme pre seba vždy žiadať nejaké výnimky, a to aj na úkor tých, ktorí tie výnimky potrebujú naozaj oveľa viac ako my? Budeme si vždy žiadať ďalšie a ďalšie vymoženosti, namiesto toho, aby sme si najskôr splnili všetky svoje povinnosti a záväzky?

Ak by sme boli sami k sebe naozaj úprimní, mnohí z nás by sme určite prišli na to, že za to ´kto a akí sme´ môže hlavne to, že si v sebe nesieme nespracované traumy, poníženia a ublíženia. Od iných ľudí. Možno si to ani veľmi neuvedomujeme, ale akékoľvek zlo, ktoré sme prežili, nás vyviedlo z miery a trochu nás zmenilo.

Prípadne sme ani tak nezažili zlo, ako skôr ten nedostatok dobra a lásky. Nedostatok pozornosti a úprimných citov. Nedostatok autentických a pozitívnych (najmä rodičovských) činov a slov. Myslím, že i to nás mohlo dosť ovplyvniť…

Všetko v živote je totiž o vzťahoch a o komunikácii, preto ak sa nám pokazili tie, môžu nám v živote začať haprovať aj rôzne iné životné oblasti. A je dosť pravdepodobné, že jednou z nich bude aj tá sexuálna. Nič ale nie je stratené, a ak budeme chcieť, ešte toho môžeme dosť zmeniť… Na začiatok sa môžeme pokúsiť, vrátiť sa späť ´do normálu´, a aspoň trochu sa priblížiť norme väčšiny, od ktorej sme sa možno i sami odseparovali. Úplne dokonale sa prispôsobiť, a vo všetkom sa podobať tým klasickým a ´normálnym heteráčom´, sa nám asi nepodarí nikdy, ale aspoň by sme sa o to mali pokúšať…