Pamätám si, že počas celého svojho života som vždy chcela len jednu jedinú vec. Byť chalanom! Narodiť sa ako ten slobodný, nezávislý a bláznivý chalanisko, ktorého každý akceptuje, rešpektuje, a nikto sa ho nesnaží meniť, či príliš často mu niečo dohovárať. To bolo to NAJ, čo som vždy chcela.
Okrem toho, samozrejme, som chcela aj veľa iných vecí, ale toto bolo to, čo som chcela naozaj najviac. Mala som pocit, že od tejto ´veci´ sa potom odvíja aj všetko ostatné. Celé moje životné šťastie či nešťastie, i celá moja životná radosť či smútok. A okrem toho aj veľa, veľa iného. Napríklad moje vlastné sebavedomie, správanie, cítenie, vzťahy s druhými, pocit ne-spokojnosti, ne-spolupatričnosti či ne-pochopenia…
A ono to potom presne tak aj bolo. Keďže som nebola nikdy spokojná sama so sebou, dávala som svojmu okoliu vždy najavo len to zlé. Všetci naokolo mňa museli vždy znášať moju zlú náladu, kritiku, komentáre, brblanie, búrenie sa, i vulgárne nadávky. Vedela som, že robím zle, ale nevedela som si pomôcť. Bola som frustrovaná, nešťastná a nespokojná s celou mojou otrasnou (a nemennou!) životnou situáciou. Nevedela som, ako to mám zmeniť, a ani to, či sa to vôbec zmeniť dá…
Ako malá, či dospievajúca som ešte netušila, že ´ono´ sa to v skutočnosti naozaj zmeniť dá, a že je naozaj možné konečne ´sa stať sám sebou´. Až o niečo neskôr, keď som už bola oficiálne dospelá, som niekde v telke videla film o trans-dievčati, ktoré sa správalo a obliekalo ako chlapec, a aj sa potom, myslím, dalo na chlapca preoperovať. To bolo prvýkrát, čo som na niečo také natrafila. Od tej doby som si to začala oveľa viac všímať, zaujímať sa o to, a aj si tie informácie sama pre seba cielene vyhľadávať…
Zistila som, že v tomto trápení nie som až tak úplne sama, a tak mi trošička odľahlo. O to viac som však pritom závidela všetkým tým, ktorí mali na zmenu svojho pohlavia peniaze a odvahu, a nakoniec to predsa len dokázali. V duchu som dúfala, že raz sa na také niečo odhodlám aj ja, no keď som si uvedomila, že naše slovenské poisťovne takéto zákroky vôbec nepreplácajú, a jedna takáto premena ženy na muža stojí vyše 300.000 vtedajších slovenských korún, bolo mi jasné, že sa to nikdy nestane…
Bolo to pre mňa neskutočné sklamanie a rana ´pod pás´. Je to ako keď počas namáhavého maratónu zrazu pred sebou uvidíte cieľovú rovinku, no okolnosti vám nedovolia príliš blízko sa k nej priblížiť, ťahajú vás späť, a tak vás niekto zozadu predbehne… A tak isto sa to stane aj pri každom ďalšom maratóne či sprinte, na ktorom sa zúčastníte, a hoci vy už-už trháte cieľovú pásku, niekto vás surovo odstaví, a víťazom sa opäť stáva niekto iný. Teda opäť nie vy, ale celkom cudzí človek, ktorému vy môžete jedine závidieť..! Závidieť mu to, že on mal na toto ´víťazstvo´ peniaze, dostatočne extrovertnú a drzú odvahu na coming-out, a ešte aj celú tú obrovskú podporu svojich známych okolo seba.
Považovala som to za strašne nefér: Narodíte sa do tela, ktoré nemáte radi, alebo ktoré priam neznášate, musíte s ním dlhé – dlhočizné roky žiť, a práve vtedy, keď vám svitne nejaká tá nádej na novú a krajšiu budúcnosť, opäť to len všetko okamžite zhasne, a ponorí sa do ešte väčšej tmy a nespokojnosti, než to bolo predtým! :/ Bolo to pre mňa proste enormne desné a srdce drásajúce sklamanie. Až príliš veľké na to, aby sa dalo znášať dlhodobo, či celoživotne. Ak by som trpela ešte o trošičku viac, určite by mi puklo srdce. Takže takto to už viac nešlo. Potrebovalo to skutočnú a obrovskú zmenu. Teda, potrebovala som ju ja…