Nikdy som nechcela byť dievčaťom, a nikdy som sa ním ani necítila byť. Nikdy som sa nehrala s nijakými bábikami, i keď som ich mala dosť, pretože ma to nikdy nebavilo. Vždy som sa bavila len s autíčkami, zvieratkami, kockami, loptami, igráčikmi alebo s PVC vojačikmi… Radšej som sa vždy hrala na vojaka, policajta, rytiera, tiráka či chovateľa zvierat, ako na doktorku, učiteľku, predavačku, kuchárku či čokoľvek iné, na čo sa zvyknú hrávať malé dievčatká. Nemala som rada žiadne bábiky, kočíky, buginky, a ani hranie sa s inými dievčatkami. Nikdy som nemala rada žiadne babské veci, ako je spoločné hranie, kočíkovanie, česanie vláskov bábikám alebo ich prezliekanie do iných šatičiek. Neznášala som všetky povinné úsmevy, slušnosť, jemnosť a poddajnosť. Nezniesla som okolo seba žiadnu priveľkú ľudskú starostlivosť, žiadnu falošnú prívetivosť a žiadne falošné vzťahy.
Nikdy som sa nechcela s niekým kontaktovať a zbližovať len preto, aby som ho potom mala len ako ďalšieho kamaráta do počtu. Že čo keby niečo… Nevyhľadávala som nijaké preafektované dievčenské partie, ale radšej som si s hocikým išla zahrať futbal.
Moje okolie bolo prekvapené z môjho nezvyčajného správania, a z toho, aká som, ale ja som vedela, že za to nemôžem, a že sa to už asi nezmení. Bolo pre mňa dosť ťažké vidieť, ako ma baby medzi seba neprijímajú a ako sa chalani ochúňajú zobrať ma do ich futbalového mužstva. Z každej strany som zažívala nejaké obmedzenia, príkazy a zákazy a často krát som ľudí, za tú ich nechápavosť a zlobu, naozaj nenávidela.
Odstrániť svoj hnev a apatiu voči nim som sa však naučila až o pár rokov neskôr, keď som zistila, že nemá zmysel si tým hnevom takto škaredo ubližovať. Dovtedy som to tak však robila, a nebol pri mne nikto, kto by mi bol povedal, že je to tak nesprávne, hlúpe a zbytočné.
Bolo to pre mňa dosť strašné, temné a samotárske obdobie. Zabila som niekoľko rokov svojho života len tým, že som sa za seba hanbila a nenávidela som celý svet okolo seba, za tú jeho nevšímavosť.
Už to tak ale nechcem robiť a preto teraz píšem to, čo píšem. Už viem, že ak nikomu neubližujem, a ani ho nenavádzam na nič zlé, ale žijem slušne a poctivo, nemám sa za čo hanbiť. A ak to niekto nevie pochopiť, je mi ho úprimne ľúto. Pretože ja už som sa so svojím životom zmierila a za to kto som, sa nehanbím.