Trvalo to dlho-predlho, ale napokon som zistila, kto som. Sprvu som to nechápala, neprijímala, zakrývala a v duchu sa za to nesmierne hanbila. Ale potom som si uvedomila, že sa nemám za čo hanbiť. Som taká, aká som, – nedokonalá a iná, ale bez môjho vlastného pričinenia a zlyhania.
No možno práve táto moja vlastná nezapríčinená nedokonalosť a pomýlenosť je tou najdokonalejšou možnosťou, ako samú seba každý deň kočírovať a meniť. Až ku samej dokonalosti. Až sa zo mňa stane ten najdokonalejší a najskúsenejší kočiš mojej vlastnej duše a mojich vlastných splašených pocitov.
Aj keď sa to možno nezdá, práca na sebe je jednou z tých najťažších, pretože naše ľudské pocity a nálady sa neustále menia, a niekedy sa menia aj okolnosti, v ktorých žijeme. Ba niekedy sme nútení zmeniť sa aj my sami, až sa niekedy stáva, že sa potom nedokážeme vyznať ani sami v sebe. Takí bývame my ľudia.
Za to, aká som, sa viac nehanbím. Viac-menej som sa s tým už zmierila. Trvalo to síce dlho-predlho, ale je to tu! To, na čo som tak dlho čakala! Konečne sa cítim byť absolútne šťastná a spokojná. Zmierená sama so sebou a s celým životom.
Tak to ale nebolo stále… Práve naopak! Bolo treba urobiť veľa namáhavých krokov, prejsť veľa prašných ciest, spoznať veľa rôznych ľudí a prečítať veľa rôznych kníh, aby som sa dostala tam, kde som teraz. Až sem. Ale oplatilo sa. Neľutujem, že som sa na túto cestu hľadania a sebaobjavovania dala. Bolo to namáhavé, ale prinieslo mi to veľa nových poznatkov o sebe, aj o druhých. Naučilo ma to byť chápavejšou, citlivejšou a tolerantnejšou. Ale zároveň sebavedomejšou a cieľavedomejšou v tom, čo chcem. A zásadne odmietajúcou to, čo nechcem.
Dospela som. Moja povaha a charakter sa, myslím, definitívne ustálili a už sa zrejme nezmenia. Ale som rada, že je to tak. Lebo už viem, kto som a som so sebou spokojná. Nepotrebujem a ani sa viac nechcem meniť. Nie je dôvod. Vyhovuje mi, aká som. Som sama so sebou šťastná. A ak sa to niekomu nepáči, je to jeho problém. Môj už nie.
Preč sú tie časy, keď som sa snažila nasilu sa meniť a prispôsobovať sa ľuďom presne tak, ako oni pískali. Len preto, aby som sa im zapáčila a aby ma mali radi. Nie… už to viac takto nespravím! Už to vlastne dosť dlho nerobím ani teraz… Ľudia boli z toho sprvu šokovaní, ale postupne si zvykli. Nemali na výber. Pretože ja som sa viac nehodlala pretvarovať a pritakávať im na veci, na ktoré som mala celkom iné názory. Koniec, Finito!
Už dávnejšie som sa zamilovala do odkazu „Radšej budem nenávidená/ý za to, čo som, ako milovaná/ý za to, čo nie som“. V realite som ale dlhý čas nemala silu tento odkaz napĺňať. Až teraz. Po pár precitnutiach a fackách od osudu…