Niekoľko dlhých rokov som žila úplne uzatvorená do svojho sveta, a viem, že to nebolo správne. Bola som však zbabelá a slabá na to, aby som to zmenila. A neskôr, keď som sa stala viac odvážnou a silnou, bola som zase až príliš hlúpa a hrdá na to, aby som o sebe niekomu rozprávala takéto veľmi osobné záležitosti. Stala som sa zatvrdilým egoistom, čiže som tak či tak určitým spôsobom zostala uzavretá sama v sebe, a vo svojom smutnom svete. K ľuďom som pociťovala naučenú nedôveru a hanbu, a považovala som ´pod svoju úroveň´ znížiť sa pred niekým a ukázať mu svoje voľakedajšie alebo aj súčasné nedokonalosti a slabosti. Hanbila som sa sama za seba, pretože som sa stala, v určitých veciach, až priveľmi pyšnou. A tým pádom aj ľahko zraniteľnou. A nútenou vždy sa o tú svoju vonkajšiu fasádu a masku dokonalosti perfektne postarať… Tá moja naoko priveľká sebaistota tak bola nielen mojou obranou a skrýšou, ale hlavne veľkou starosťou a neprekonateľným opevnením, ktoré mi bránilo mať s ľuďmi vrúcne vzťahy, a konečne sa im viac otvoriť.
Veľmi som túžila, ukázať ľuďom to, kto som a čo všetko som vo svojom živote musela prekonať, ale moja vlastná vnútorná ´ochranka´ a vonkajšie hrubé múry okolo duše, mi to príliš neumožňovali.
Bola som väzením sama pre seba. Bola som svojím vlastným väzňom. A bola som aj svojím vlastným krutým žalárnikom.
Len strašne pomaly som napokon objavovala cestu, ako sa pred ľuďmi vyjadrovať a ako to celé spraviť tak, aby moja vnútorná suverenita a sebaúcta, nemohli byť narušené. Chcelo to však veľmi veľa trpezlivosti, hľadania a sebaovládania, pri ktorom som často strácala nervy. Sama seba som musela postupne naučiť, ako prekonávať prekážky, nezdary, nepochopenie a neúspech. Keďže trpezlivosťou som nikdy príliš neoplývala, bolo to pre mňa dvojnásobne ťažké a zdĺhavé. Chcela som byť šťastná a spokojná hneď a zaraz, ale vtedy mi to ešte nebolo umožnené. Vtedy to ešte nebolo možné. Prichádzalo to až postupne…
Dovtedy som mala za úlohu spoznať, kto naozaj som a kto sú tí druhí. Naučila som sa veľmi pozorne vnímať seba, i svet okolo. Často bolo až neznesiteľne bolestivé vidieť a zažívať to nepochopenie, ktoré ku mne zvonka prichádzalo. Miliónkrát som mala pocit, že mi absolútne nikto nerozumie, a že som na celom svete úplne sama. Bolelo to a niekedy ma tento pocit ešte sem-tam zabolí. Ale zistila som, že najdôležitejšie je chápať a rozumieť sám sebe. Samej sebe. Samému sebe…
Toto tu je najmä o mne a o mojej ceste.
Pre vás, normálnych a zdravo heterosexuálnych, ale hlavne pre tých ´nenormálnych´ a iných, ktorí sú ako ja.
Nie ste v tom sami. Môžem vás na vašej ceste sprevádzať, ak budete chcieť. 🙂